Senzorická deprivácia na McGillovej univerzite: aké boli pokusy a prečo to nie je pobyt v tme

Čítal si niekde, že senzorická deprivácia je forma mučenia a že sa z nej človek po pár dňoch zblázni? A napadlo ťa potom, či pobyt v tme nie je to isté, len s krajším názvom? Je dobré sa to pýtať. Tá desivá povesť má korene v niekoľkých pokusoch z päťdesiatych rokov. Poďme sa pozrieť, čo sa v nich naozaj dialo.

Senzorická deprivácia na McGillovej univerzite: kabína, okuliare a manžety

V roku 1954 publikovali W. H. Bexton, W. Heron a T. H. Scott v kanadskom psychologickom časopise článok s nenápadným názvom o účinkoch zníženej pestrosti zmyslového prostredia. O tri roky neskôr o tom Heron napísal text do Scientific American a nazval ho „The pathology of boredom“, teda patológia nudy.¹

Platení študenti ležali vo zvukovo tlmenej kabíne na posteli. Na očiach mali priesvitné okuliare, ktoré prepúšťali rozptýlené svetlo, ale žiadny tvar. Ruky a predlaktia im zakrývali kartónové manžety.¹ Koľko ich presne bolo a koľko dní v kabíne vydržali, uvádzajú neskoršie zdroje rôzne. Čísla z pôvodného článku v overených podkladoch nemám, tak ich radšej vynechám.

Neskorší autori výsledky zhrnuli takto: študentom sa zhoršil výkon v niekoľkých testoch myslenia, mali intenzívne zrakové predstavy, nedokázali sa sústrediť a strácali orientáciu v priestore aj v čase.¹

Všimni si jednu vec: tma tam nebola. Bolo tam jednotvárne rozptýlené svetlo, tlmený zvuk a ruky v kartóne. Pokus skúmal monotónne prostredie bez štruktúry, nie tmu. A bol zámerne nepríjemný.¹

J. C. Lilly a nádrž s vodou

V roku 1956 opísal J. C. Lilly pokus iného druhu. Človek bol celý ponorený do nádrže s vodou s teplotou tela a dýchal cez masku.² Považuje sa to za začiatok flotačných nádrží, ktoré dnes poznáš ako floating.

O Lillyho zážitkoch koluje kopa historiek. Pôvodná správa však nie je online, a koľko ľudí v nádrži bolo, ako dlho tam boli a či tam bola tma, sa overiť nedá. Tak tie historky opakovať nebudem.² Kto ti ich rozpráva, nech ti ukáže zdroj 😉

Prečo z toho vyšli strašidelné závery

Keď sa na skoré pokusy pozrieš zblízka, vidíš tri veci, ktoré s tmou samotnou nemajú veľa spoločného:

• Nebola tam tma, ale jednotvárne rozptýlené svetlo a tlmený zvuk. Kto potom hovorí o „mučení tmou“, hovorí vlastne o niečom inom.
• Pohyb bol obmedzený: ležanie na posteli, ruky v manžetách. Človek nemal čo robiť ani rukami, ani telom.
• Nikto nekontroloval, čo účastníci od pokusu čakali.¹ A ako o chvíľu uvidíš, práve očakávanie dokáže z obyčajnej miestnosti urobiť pascu.

Pokus s červeným tlačidlom

V roku 1964 prišli M. T. Orne a K. E. Scheibe s pokusom, ktorý by som dal prečítať každému, kto sa bojí tmy. Vzali 20 študentov, mužov od 18 do 25 rokov, a rozdelili ich do dvoch skupín po desiatich. Obe skupiny strávili štyri hodiny v rovnakej, normálne osvetlenej tichej miestnosti so stolom a stoličkami. Žiadna tma, žiadne okuliare, žiadne manžety.³

Rozdiel bol len v tom, ako to celé vyzeralo. Pokusná skupina dostala „lekársky“ rámec: psychiatrickú nemocnicu, lekársky plášť, podpis vyhlásenia o zbavení zodpovednosti, „pohotovostný podnos“ s liekmi a červené tlačidlo s nápisom Emergency Alarm. Kontrolná skupina dostala neutrálne inštrukcie.³

Výsledok? Pokusná skupina mala významne viac „príznakov deprivácie“: nepokoj, dezorientáciu, pocit, že sa steny vlnia. Zo 14 meraných ukazovateľov vyšlo 13 v smere, ktorý autori predpovedali.³ Štyri hodiny v obyčajnej svetlej miestnosti, a stačil na to plášť, podnos a tlačidlo.

Aj tu treba byť poctivý: dvadsať ľudí je málo, autori pracovali s miernejšou hranicou štatistickej významnosti (10 %) a nešlo o tmu.³ Myšlienka je však silná. Strach vyvolaný samotnou procedúrou si „príznaky“ dokáže vyrobiť sám.

Obrat: nuda nemusí byť nepriateľ

V roku 1975 vyšla esej P. Suedfelda s názvom „The benefits of boredom“, teda výhody nudy, s podtitulom o novom pohľade na zmyslovú depriváciu. Suedfeld obhajoval názor, že obmedzené podnety nie sú samy osebe nepríjemné a že negatívne reakcie v skorých pokusoch sčasti spôsobili samotné procedúry, napríklad „panic button“ alebo obmedzenie pohybu.⁴ Z jeho práce vyrástla metóda, o ktorej píšem v článku REST a pobyt v tme.

Medzitým J. P. Zubek zhrnul pätnásť rokov výskumu do zborníka Sensory Deprivation: Fifteen Years of Research (1969), ktorý má cez 500 strán.⁵ A v jednom z jeho pokusov ľudia naozaj týždeň žili v tme, inak však v bežnom prostredí, kde počuli zvuky a mohli byť v kontakte s inými. Na konci týždňa sa im zjemnil hmat a pokožka reagovala citlivejšie na teplo aj bolesť, a to ešte niekoľko dní po tom, čo sa vrátili na svetlo.⁶ Teda merateľná zmena zmyslov. Viac o nej v článku Hmat a sluch pri pobyte v tme.

Pobyt v tme v chatke je iná situácia

Preto pobyt v tme nepredstavujeme ako skúšku odolnosti. A chatka sa od kabíny z päťdesiatych rokov líši vo všetkom podstatnom:

• Do tmy ideš dobrovoľne a svetlo si zhasneš sám. Kedykoľvek môžeš rozsvietiť alebo odísť a nikto ťa nezamyká. Tlačidlo „koniec“ máš pri vypínači, nie na stene s alarmom.
• Hýbeš sa, ako chceš. Máš karimatku, meditačný vankúšik, sprchu s teplou vodou a posteľ 200 × 90 cm. Žiadne manžety, ruky máš pre seba.
• Jedlo ti sprievodca nosí do predsiene chatky, takže sa k tebe nedostane svetlo. Bývame v zrube 50 metrov od chatiek, a keď treba, dáš nám vedieť.
• Nie je to skúška, ktorú musíš vydržať. Dĺžku si volíš sám a kratší pobyt nie je prehra.

Neznamená to, že je to vždy pohodička. Hlava sa spočiatku búri, príde otázka, načo je to celé, a dni ti splynú. Zhruba desatina ľudí pobyt ukončí predčasne a nikto im to nezazlieva. Toto číslo nie je marketing. Väčšina sa však pri odchode čuduje, o koľko bola tma vľúdnejšia, než čakali.

Celá tá história má pre teba jedno praktické poučenie. Keď sa do tmy chystáš s hlavou plnou hororov z päťdesiatych rokov, trochu si sám nachystáš to, čo Orne a Scheibe nachystali svojim študentom: plášť, podnos s liekmi a červené tlačidlo. Len v hlave. Tak ho pokojne odmontuj 🙂 Keby si pochyboval, či je tma práve pre teba, pozri si stránku Pre koho pobyt v tme nie je, alebo nám cinkni.

Držíme palce – Tomáš a Lenča

Zdroje

1. Bexton WH, Heron W, Scott TH (1954). Effects of decreased variation in the sensory environment. Canadian Journal of Psychology. doi:10.1037/h0083596; Heron W (1957). The pathology of boredom. Scientific American. doi:10.1038/scientificamerican0157-52
2. Lilly JC (1956). Mental effects of reduction of ordinary levels of physical stimuli on intact, healthy persons. Psychiatric Research Reports. pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/13359559/
3. Orne MT, Scheibe KE (1964). The contribution of nondeprivation factors in the production of sensory deprivation effects: the psychology of the „panic button“. Journal of Abnormal and Social Psychology. doi:10.1037/h0048803
4. Suedfeld P (1975). The benefits of boredom: sensory deprivation reconsidered. American Scientist. pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/1122057/
5. Zubek JP (ed.) (1969). Sensory Deprivation: Fifteen Years of Research. Appleton-Century-Crofts, New York. doi:10.1126/science.168.3932.709
6. Zubek JP, Flye J, Aftanas M (1964). Cutaneous sensitivity after prolonged visual deprivation. Science. doi:10.1126/science.144.3626.1591