Prvý a druhý spánok: ako ľudia spali pred elektrinou a čo to hovorí o pobyte v tme

Budíš sa okolo tretej ráno a potom ležíš a počúvaš, ako bzučí chladnička? Možno si si niekde prečítal, že je to vlastne prirodzené, pretože pred elektrinou ľudia spali nadvakrát: prvý spánok, chvíľa bdenia a druhý spánok. Pri pobyte v tme sa táto myšlienka objavuje často, tak sa na ňu poriadne pozrime. Mám totiž rád, keď sa veci najprv overia a až potom sa o nich rozpráva.

Rovno poviem, ako to dopadne: jasné „áno“ ani jasné „nie“ tu nebude. Máme tri rôzne druhy dôkazov a každý hovorí niečo trochu iné. A práve preto je to zaujímavé.

Prvý a druhý spánok v starých prameňoch

Americký historik A. Roger Ekirch publikoval v roku 2001 rozsiahlu štúdiu o tom, ako sa spávalo na Britských ostrovoch pred priemyselnou revolúciou. Nemeral nič, pretože nebolo čo. Prechádzal súdne výpovede, denníky, lekárske texty, literatúru aj modlitebné knižky a hľadal v nich, ako ľudia hovorili o noci.¹

Podľa Ekircha sa v predindustriálnej západnej Európe bežne spávalo v dvoch častiach. „Prvý spánok“ sa začínal asi medzi deviatou a desiatou večer, okolo polnoci prišla zhruba hodina bdenia a potom „druhý spánok“ až do rána. Od začiatku 19. storočia sa podľa neho prvý spánok predlžoval na úkor druhého, až sa celý vzorec vytratil.¹

Znie to ako hotová vec. Treba však férovo povedať, z čoho to vzišlo: z textov. Nikto vtedy nenosil na zápästí náramok, ktorý by zapisoval pohyb, a nikto si neviedol denník preto, aby mal o tristo rokov historik údaje. Ekirch teda skladá mozaiku z toho, čo sa zachovalo, a mozaika sa dá skladať rôzne.

Kritici: pramene sa dajú čítať aj inak

V roku 2023 vyšla v odbornom časopise Medical History práca s výrečným názvom „Have we lost sleep?“, teda „Stratili sme spánok?“. Jej autor N. Boyce znova prechádza vedecké, antropologické aj literárne podklady a dochádza k záveru, že pramene pripúšťajú aj iné výklady než pravidelne delený spánok.¹ Ekirch o rok neskôr v tom istom časopise odpovedal vlastným článkom.¹

Debata teda pokračuje, slušne, s odkazmi na pramene a zatiaľ bez víťaza. Keby tak vyzerala aj každá diskusia pod článkom na sociálnych sieťach.

Čo ukázalo meranie u ľudí bez elektriny

Úplne inou cestou išli Yetish a jeho kolegovia. V roku 2015 zmerali spánok, svetlo a teplotu v troch predindustriálnych spoločnostiach, ktoré žijú bez elektriny.² Žiadne čítanie denníkov, ale prístroje na zápästí a čísla. Tu sú výsledky:

• Čas určený na spánok trval v priemere 6,9 až 8,5 hodiny, samotný spánok 5,7 až 7,1 hodiny.² Takže žiadne nekonečné noci v posteli.
• Nikto nezaspával so západom slnka. Spánok sa začínal v priemere 3,3 hodiny po ňom a ľudia sa budili zvyčajne ešte pred východom.² Kto si predstavoval, že ľudia bez elektriny chodia spať so sliepkami, musí si predstavu trošku poupraviť 🙂
• Spánok neprerušovali dlhšie úseky bdenia.² Prvý a druhý spánok sa tu teda nenašiel.
• Spánok sa končil okolo najnižšej teploty prostredia, teda v najchladnejšej časti noci.² Prebúdzanie teda súviselo viac s chladom než s východom slnka.
• Medzi letom a zimou bol rozdiel v dĺžke spánku skoro hodina a zdriemnutia cez deň boli zriedkavé: v zime menej než 7 % dní, v lete menej než 22 %.² Siesta teda nie je povinná výbava života bez elektriny.

Aj toto meranie má svoje hranice. Išlo o tropické a subtropické oblasti, kde sú noci krátke, vzorky boli malé a spánok sa meral náramkom, ktorý zaznamenáva pohyb, nie prístrojmi v spánkovom laboratóriu.

A čo laboratórium s dlhou nocou?

Tretí kúsok skladačky pochádza z laboratória. Thomas Wehr v roku 1992 opísal pokus, v ktorom zdraví dobrovoľníci prešli z bežných 16 hodín svetla na 10 hodín svetla denne, teda na 14 hodín tmy. Spánok sa predĺžil a zvyčajne sa rozpadol na dva súmerné úseky po niekoľkých hodinách, medzi ktorými ľudia 1 až 3 hodiny bdeli.³ Koľko presne ich bolo, abstrakt neuvádza. Podrobne ten pokus rozoberám v článku o dvojfázovom spánku pri 14 hodinách tmy.

Ako tie tri kúsky poskladať

Každý zdroj odpovedá na inú otázku. Ekirch číta, čo ľudia kedysi napísali. Yetish meria, ako dnes spia ľudia bez elektriny v teplých krajoch. Wehr skúša, čo sa stane, keď sa noc v laboratóriu natiahne na štrnásť hodín.

Všimni si jednu vec. Yetishove skupiny žijú v oblastiach s krátkymi nocami, Wehrovi dobrovoľníci mali tmy štrnásť hodín. Či práve dĺžka noci rozhoduje o tom, či sa spánok rozdelí, neviem, a s istotou to dnes nevie nikto. Je to otázka, nie záver. A ešte jedna poctivá poznámka: čo sa deje v laboratóriu, nemusí platiť vonku. Pri príbuznom pokuse Wehr sám otvorene píše, že nie je isté, či by sa to rovnako prejavilo aj pri prirodzenom osvetlení.⁴

Pobyt v tme: noc, ktorá sa nekončí východom slnka

V chatke pri Kutnej Hore nie je západ ani východ slnka. Je tam tma, v ktorej nevidíš ruku pred očami, a trvá tak dlho, ako dlho chceš. Svetlo si rozsvietiš, len keď sa tak sám rozhodneš. Je to teda úplne iná situácia než u Ekirchových predkov, Yetishových skupín aj Wehrových dobrovoľníkov.

Ako v takej tme ľudia spia? Hovoria nám, že prvé dni hlavne spia a konečne sa vyspia. Či spia nadvakrát, ti s istotou nepoviem. V tme nikto nemá hodinky, čas sa rozplynie a my pri nikom v noci nesedíme, sprievodca prichádza len s jedlom do predsiene chatky. Keby som ti tvrdil, že u nás „vidíme prvý a druhý spánok“, vymýšľal by som si.

Čo však hovorím každému, kto sa toho bojí: keď sa v tme zobudíš a nemôžeš zaspať, nič sa nepokazilo. Nemusíš nič riešiť, nikam sa ponáhľať ani rátať, koľko je hodín, pretože to aj tak nevieš. Lež, dýchaj, nechaj to tak. Zaspíš, keď zaspíš. A keď sa v hlave ozve „čo tu vôbec robím“, nie si sám. Ľudia nám hovoria, že myseľ sa najprv trošku „vyzúri“ a až potom sa upokojí.

Ako vyzerá deň a noc v chatke, sa dočítaš v článku ako prebieha pobyt v tme. A ak ťa zaujíma, čo výskumy o tme naopak nehovoria, spísal som to bez obalu v samostatnom článku.

Čo si z toho odniesť domov

Ak doma spíš na jeden záťah, nič nemeň, nikto ti nedokázal, že by si mal spať inak. Ak sa v noci budievaš, nemusíš sa hneď báť, že je s tebou niečo zle, a nemusíš to ani ospravedlňovať históriou. A ak máš so spánkom vážne ťažkosti, slovo má lekár, nie historik a už vôbec nie ja. V takom prípade si prečítaj aj stránku pre koho pobyt v tme nie je.

A keby si chcel zažiť noc, ktorú nikto neodmeriava, tu sú najbližšie voľné termíny:

Nech sa ti sladko spí – Tomáš a Lenča

P. S. Keby si sa v tme zobudil a nevedel, či si práve dospal prvý, alebo druhý spánok, gratulujem. Práve si pochopil, prečo sa o tom historici stále prú 🙂

Zdroje

1. Ekirch AR (2001). Sleep we have lost: pre-industrial slumber in the British Isles. American Historical Review. doi:10.1086/ahr/106.2.343; Boyce N (2023). Have we lost sleep? A reconsideration of segmented sleep in early modern England. Medical History. doi:10.1017/mdh.2023.14; Ekirch AR (2024). Reflections on ‘Have we lost sleep?’. Medical History. doi:10.1017/mdh.2024.20
2. Yetish G, Kaplan H, Gurven M, et al. (2015). Natural sleep and its seasonal variations in three pre-industrial societies. Current Biology. doi:10.1016/j.cub.2015.09.046
3. Wehr TA (1992). In short photoperiods, human sleep is biphasic. Journal of Sleep Research. doi:10.1111/j.1365-2869.1992.tb00019.x
4. Wehr TA (1991). The durations of human melatonin secretion and sleep respond to changes in daylength (photoperiod). Journal of Clinical Endocrinology and Metabolism. doi:10.1210/jcem-73-6-1276