Kogiovia: výchova kňazov v noci a čo z toho vyplýva pre pobyt v tme

Deväť rokov v jaskyni v úplnej tme a potom prvý východ slnka v živote. Tento príbeh o kolumbijských Kogioch koluje po internete aj na prednáškach o pobytoch v tme a znie tak silno, že by sa dal tesať do kameňa. Má len jednu chybu. Prameň, z ktorého pochádza, ho takto neopisuje.

Príbehy o tme z celého sveta zbieram od chvíle, keď sme s Lenčou začali sprevádzať ľudí tmou. Práve preto chcem, aby ten o Kogioch znel tak, ako ho naozaj opisuje prameň. Je o niečo menej dramatický. A o dosť zaujímavejší.

Odkiaľ príbeh o Kogioch pochádza

Kogiovia sú národ z Kolumbie a svojim kňazom hovoria mámovia. Ich výchovu opísal G. Reichel-Dolmatoff v kapitole Training for the priesthood among the Kogi of Colombia, po slovensky zhruba Výchova ku kňazstvu u Kogiov v Kolumbii. Vyšla v roku 1976 v zborníku o tom, ako si deti v Latinskej Amerike osvojujú svoju kultúru, a vydalo ho latinskoamerické centrum Kalifornskej univerzity v Los Angeles.¹

Je to etnografia, teda opis zvykov a predstáv, a týka sa obdobia medzi štyridsiatymi a sedemdesiatymi rokmi minulého storočia. Žiadne meranie, žiadne laboratórium. To je dobré mať v hlave, kým sa pustíme ďalej.

Čo v kapitole naozaj je

Ideálny výcvik budúceho mámu trvá podľa textu osemnásť rokov a delí sa na dva deväťročné cykly. Prvý cyklus sa končí v puberte.¹ A teraz podrobnejšie:

• Ideálne by sa výchova začala hneď po narodení. V praxi sa podľa autora začína okolo dvoch až troch rokov, najneskôr v piatich. O tom, či do toho ísť, teda rozhoduje niekto iný ako dieťa.
• Novic žije v izolovanej osade s obradným domom. Jeho svet je malý a uzavretý.
• Vedie úplne nočný život: cez deň spí a vstáva po západe slnka. Za denného svetla nesmie z domu a nesmie vidieť slnko. Deň a noc sa mu jednoducho prehodia.
• Podľa anotácie kapitoly nesmie v prvých deviatich rokoch vidieť ani svetlo splnu. Keď je vonku v mesačnom svetle, zakrýva si hlavu pleteným podnosom. Aj mesiac je pre neho teda „priveľa svetla“.
• Mámom sa stáva okolo dvadsiatich až dvadsiatich dvoch rokov. Vrcholom výcviku je záverečná skúška v tranze, teda žiadna slávnostná prechádzka do slnka.

Všetko vyššie je z jedného prameňa.¹ Nič som nepridal a nič neubral.

Tri opravy populárneho príbehu

1. Žiadna jaskyňa. Novic žije v obradnom dome v osade. O jaskyni kapitola nehovorí.
2. Žiadnych deväť rokov v úplnej tme. Ide o nočný život bez denného svetla. V noci vonku svieti mesiac, a práve kvôli nemu si novic zakrýva hlavu. To je iný svet ako chatka, kde nevidíš ani na špičku nosa.
3. Žiadny „prvý východ slnka“. Dojímavú scénu, keď mladý máma prvý raz v živote vidí slnko, kapitola neopisuje. Vrcholom je záverečná skúška v tranze.

Všetky tri opravy vychádzajú z toho istého textu, z ktorého legenda údajne čerpá.¹ Je to trochu ako tichá pošta: na začiatku stojí „nočný život v obradnom dome“ a na konci „deväť rokov v jaskyni“.

Výhrada, ktorú napísal sám autor

Toto je pre mňa najdôležitejšia veta celej kapitoly. Reichel-Dolmatoff výslovne píše, že tieto ideálne podmienky „pravdepodobne nikdy neexistovali“. A dodáva, že to platí aj pre jeho súčasnosť.¹

Autor teda sám rozlišuje ideál a prax. Opisuje, ako by výchova vyzerala v ideálnom prípade, nie protokol, ktorý by niekto kontroloval s hodinkami v ruke. Kto z kapitoly robí dôkaz, že „človek vydrží deväť rokov v tme“, cituje presne tú časť, ktorú autor sám spochybnil.

Je to trochu ako opísať výchovu u nás podľa toho, ako by si deti mali upratovať izbu. Ideál existuje, len ho málokto videl na vlastné oči 🙂

Prečo nás to napriek tomu zaujíma

Aj po všetkých opravách zostáva niečo pozoruhodné. Máme príklad kultúry, v ktorej ľudia dlhodobé obmedzenie denného svetla zámerne používajú pri výchove.¹ Nie ako trest, ale ako cestu, po ktorej má z dieťaťa vyrásť kňaz. Podobne je na tom tibetské ústranie v tme: tma tam slúži duchovnej praxi, nie pohodliu.

Čo taký obrátený režim robí s vnútornými hodinami, so spánkom alebo so zrakom, kapitola nemeria. Je to opis zvykov, nie laboratórium. Preto tu nenájdeš ani vetu o tom, čo Kogiom nočná výchova „dala“ do tela. Nevieme to a nebudem si to domýšľať.

Pobyt v tme u nás nie je výchova kňazov

Rozdiely medzi Kogiami a chatkou pri Kutnej Hore sú také veľké, že ich radšej vymenujem nahlas, aby si to nikto nepomýlil:

• Pobyt v tme je u nás len pre dospelých. Deti do chatiek neberieme, takže o tme rozhoduješ ty sám.
• Je dobrovoľný. Svetlo si zhasneš sám a kedykoľvek si ho môžeš rozsvietiť. Nikto ťa nezamyká, takže odísť môžeš, kedy chceš.
• Trvá noc, tri noci alebo týždeň, a kto chce, môže sa dohodnúť aj na dlhší. Asi osem ľudí z desiatich volí týždeň. Osemnásť rokov od teba nikto nechce.
• Nikto ťa na nič nevychováva. Nevyznávame žiadne náboženstvo a nikomu nič nevnucujeme, takže na konci ťa nečaká žiadna skúška v tranze.
• Pletený podnos na hlavu nepotrebuješ. Jedlo za tebou dorazí do predsiene, svetlo s ním dnu nevkĺzne a ty sa môžeš sústrediť len na seba.

Podobnosť s Kogiami teda nie je v dĺžke ani v náuke. Je v tom, že ľudia odpradávna tušili, že obmedziť svetlo niečo znamená. Čo to bude znamenať pre teba, nechávame na tebe. Priebeh pobytu nájdeš krok za krokom v opise Ako prebieha pobyt v tme.

Keď ti niekto bude rozprávať o deviatich rokoch v jaskyni, pokojne mu pošli tento článok. A ak ťa tma láka viac ako história, mrkni na voľné termíny. Týždeň v tme sa dá stihnúť aj bez osemnásťročného výcviku 😉

Držíme palce – Tomáš a Lenča

Zdroje

1. Reichel-Dolmatoff G (1976). Training for the priesthood among the Kogi of Colombia. Wilbert J (ed.), Enculturation in Latin America, UCLA, s. 265–288. archive.org/details/isbn_0879030372_37