Vnímanie času pri pobyte v tme: prečo sa dni rozplynú

Ležíš v tme a premýšľaš. Je ráno, alebo večer? Spal som dve hodiny, alebo desať? Bolo jedlo v predsieni na dnešok, alebo už na zajtra? Tieto otázky poznám z vlastného týždňa v tme a počúvame ich aj od ľudí, ktorých tmou sprevádzame. Keď sa ľudí po pobyte pýtame na čas, najčastejšie počujeme jedno slovo: rozplynul sa. Vnímanie času v izolácii pritom vedci merajú už viac než šesťdesiat rokov. A ich výsledky celkom dobre vysvetľujú, prečo to tak je.

Hodina, ktorá sa naťahuje

Najviac údajov nazbieral Aschoff v podzemnej izolačnej jednotke. V zhrnutí z roku 1985 opisuje 42 ľudí, ktorí tam žili každý sám, od siedmich dní až po viac než mesiac. Okrem troch z nich nemali žiadne časové signály. Buď si sami volili, kedy je svetlo a kedy tma, alebo žili pri konštantnom osvetlení. Vždy, keď mal niekto pocit, že uplynula hodina, dal signál.¹

Výsledok: ich „hodina“ bola dlhšia než skutočná. A čím dlhšie boli hore a čím dlhší bol ich vnútorný cyklus, tým viac sa naťahovala.¹

Zjednodušene si to predstav takto: keď ti hodina v hlave trvá dlhšie než na hodinkách, narátaš ich za deň menej, než koľko ich skutočne ubehlo. Deň ti ujde skôr, než ho „odrátaš“. A potom sa ti z piatich dní ľahko stanú tri.

Dve minúty v hlave, päť na hodinkách

Najslávnejšiu ukážku predviedol Michel Siffre v jaskyni v roku 1962. Pri každom spojení s povrchom rátal od 1 do 120, jedno číslo za sekundu. Jemu to pripadalo ako dve minúty, v skutočnosti mu to trvalo päť. A keď mu po zhruba dvoch mesiacoch oznámili koniec, myslel si, že je o necelý mesiac skôr.² Celý jeho príbeh, aj s tým, prečo jaskyňa nie je chatka, nájdeš v článku o Siffreho pobyte v jaskyni bez hodín.

Teraz však pozor, tu to začne byť zaujímavé. Aschoff nechal 30 svojich dobrovoľníkov odhadovať aj krátke úseky, od 10 do 120 sekúnd. A tí ľudia preceňovali aj podceňovali zhruba rovnako často. Krátke odhady nesúviseli ani s odhadmi hodiny, ani s tým, ako dlho boli hore. Aschoff z toho usúdil, že krátky a dlhý čas merajú v hlave rôzne mechanizmy.¹

Takže Siffreho pomalé rátanie by som nebral ako pravidlo. Bol to jeden človek, kým Aschoff ich mal tridsať. V hodinách a dňoch sa však zhodujú: v izolácii sa dlhý čas v hlave naťahuje a ľudia ho podceňujú.

Hlava háda podľa tela

V roku 2020 vyšla prípadová štúdia jedného zdravého muža, ktorý strávil deväť dní a nocí v bunkri bez kontaktu s ľuďmi a bez toho, aby vedel, koľko je hodín. Jeho odhad, koľko je hodín, najviac súvisel so stredom jeho spánku, teda s ukazovateľom toho, kde sa práve nachádzajú vnútorné hodiny. Podľa plného textu si vždy myslel, že je menej hodín, než v skutočnosti bolo.³

Inými slovami: keď chýbajú hodinky, hlava háda podľa tela. A telo, ako vieme z bunkra, nejde presne podľa 24 hodín. Ako vnútorné hodiny bez svetla „utekajú“, rozoberám v článku o cirkadiánnom rytme bez svetla. Jeden muž, deväť dní a nakrúcanie pre televíziu, takže veľké závery zasa nie. Ale so starými pokusmi to sedí.

Prečo sa dni pri pobyte v tme rozplynú

Bunker, jaskyňa, ale aj modul, v ktorom šesťčlenná posádka strávila 520 dní pri simulácii letu na Mars. Všade tam bolo svetlo. A napriek tomu sa aj tam načasovanie spánku rozchádzalo. Počas tej dlhej izolácie sa posádka hýbala čoraz menej, viac spala a odpočívala, svetla dostávala postupne menej a väčšina členov mala aspoň jednu poruchu – horší spánok, výpadky pozornosti alebo posunuté načasovanie spánku a bdenia. Autori to pripisujú tomu, že sa vnútorné hodiny nedostatočne nastavovali.⁴ Viac o tom píšeme v článku o izolácii Mars-500 a spánku.

V chatke chýba aj ten posledný signál, ktorý mali všetci tí dobrovoľníci: rozdiel medzi rozsvieteným a zhasnutým svetlom. Je tam tma, že nevidíš ruku pred očami. Telefón je vypnutý a odložený, hodinky nechávaš doma. Takže nečakaj, že budeš mať o čase lepší prehľad než Siffre 🙂

Čo s časom robia ľudia v tme

Stáva sa, že si niekto ráta dni podľa jedla v predsieni. Stáva sa, že to po pár dňoch vzdá. Stáva sa, že spí dlho a potom je dlho hore a nevie, či je to stále ten istý „deň“. A stáva sa, že sa v hlave ozve hlas „čo tu vôbec robím“ – a zvyčajne práve vo chvíli, keď si človek nie je istý, či je utorok, alebo štvrtok.

Vezmime si typický príklad, povedzme Petra. Meno som si vymyslel, ale také situácie sa naozaj stávajú. Peter prvé dva dni starostlivo ráta: jedlo v predsieni, spánok, jedlo, spánok. Potom sa raz zobudí a nevie, či spal hodinu, alebo celú noc. A tým jeho kalendár končí. Zvyšok pobytu už nepočíta dni, len počúva, či je hladný, alebo unavený. Niečo podobné zažívali dobrovoľníci v Aschoffovom bunkri, len tam ich pri tom merali 🙂

Nič z toho nie je chyba. Nejde o to, že by si sa v tme „stratil“. Ide o to, že tvoja hlava prvýkrát po dlhom čase nemusí neustále kontrolovať, koľko je hodín. A veľa ľudí potom zistí, že bez ciferníka sa im žije prekvapivo ľahko.

Ako s rozplynutým časom naložiť

1. Nerátaj. Nemusíš vedieť, koľko je hodín. Ušetríš si kopu premýšľania, ktoré by aj tak nikam neviedlo.
2. Spi, keď sa ti chce, a buď hore, keď spať nejde. Telo si povie samo a ty nemusíš nič strážiť.
3. Hlas „to je zbytočné“ môžeš veselo ignorovať 🙂 K pobytu v tme jednoducho patrí.
4. Keby ťa neistota tlačila, máš možnosti. Rozsvietiť alebo odísť môžeš kedykoľvek a sprievodca býva 50 metrov od chatiek. Nikto ťa nezamyká, takže sa nemusíš báť, že sa v čase „zasekneš“.

Ak ťa zaujíma, ako vyzerá deň v chatke prakticky, pozri si, ako prebieha pobyt v tme, alebo časté otázky. Keď ti niečo nebude jasné, pokojne napíš.

Držíme palce, nech sa ti čas pekne rozplynie – Tomáš a Lenča

Zdroje

1. Aschoff J (1985). On the perception of time during prolonged temporal isolation. Human Neurobiology. pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/3997587/
2. Foer J (2008). Caveman: An Interview with Michel Siffre. Cabinet, č. 30. cabinetmagazine.org/issues/30/foer.php; Halberg F, Siffre M, Engeli M, Hillman D (1965). Free-run study of circadian rhythms … during the 2 months of subterranean sojourn of a young adult male. Comptes Rendus de l’Académie des Sciences. pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/14275971/
3. Bonmati-Carrion MA, Revell VL, Cook TJ, et al. (2020). Living without temporal cues: a case study. Frontiers in Physiology. doi:10.3389/fphys.2020.00011
4. Basner M, Dinges DF, Mollicone D, et al. (2013). Mars 520-d mission simulation reveals protracted crew hypokinesis and alterations of sleep duration and timing. Proceedings of the National Academy of Sciences of the USA. doi:10.1073/pnas.1212646110