Polárna noc a cirkadiánny rytmus: prečo to nie je pobyt v tme

„Tomáš, keď majú polárnici po pol roku bez slnka rozhádzaný spánok, nedopadnem po týždni v tme rovnako?“ Túto otázku dostávam dosť často, väčšinou po telefóne pár týždňov pred príchodom. A je to dobrá otázka. Polárna noc a pobyt v tme znejú ako súrodenci: veľa tmy, málo slnka. Lenže pre cirkadiánny rytmus, teda vnútorné hodiny, ktoré telu hlásia, kedy je deň a kedy noc, ide o dosť odlišné situácie. Poďme sa pozrieť, čo o polárnej zime zistili vedci a kde sa cesty rozchádzajú.

Týždeň v tme mám sám za sebou, na polárnej stanici som však nikdy nebol a ani sa tam nechystám, mne zima pri Kutnej Hore úplne stačí 🙂 Takže v tomto článku hovorí hlavne výskum a ja ho len prekladám do ľudskej reči.

Čo robí polárna noc s vnútornými hodinami

V roku 2012 vyšiel prehľadový článok, ktorý dal dokopy štúdie ľudí žijúcich a pracujúcich v Arktíde a Antarktíde. Teda tam, kde v zime slnko nevychádza a v lete naopak nezapadá. Vedci u nich sledovali hlavne melatonín a jeho metabolit, pretože z nich sa dá dobre vyčítať, kde majú vnútorné hodiny práve „ručičky“.¹

Čo prehľad zhŕňa:

• Hodiny sa v zime často oneskorujú. Biologická noc sa posúva na neskôr a telo potom hlási noc inokedy, než velí budík na stanici.
• Niekto sa od 24-hodinového dňa úplne odpojí. U niekoľkých ľudí hodiny „voľne bežia“, zvyčajne s periódou dlhšou ako 24 hodín. Každý ich deň je o kúsok dlhší a s okolím sa postupne rozchádzajú.
• Najčastejšie trpí spánok. Horšia efektivita spánku (viac času v posteli bez spánku), dlhšie zaspávanie, kratší a menej kvalitný spánok v zime. To ľudia na stanici asi pocítia najviac.
• Svetlo hodiny vracia späť. Jasnejšie svetlo cez deň posunulo hodiny na skôr a spánku pomohlo. Letné nastavenie hodín dokázala obnoviť takzvaná kostrová fotoperióda: dvakrát denne hodina jasného bieleho svetla, ráno a večer. Možno stačí aj tá jedna ranná hodina.¹

Treba úprimne priznať aj obmedzenia: autorka prehľadu sama upozorňuje, že intenzívne sledovaných ľudí je málo.¹ Nejde o jeden veľký pokus s tisíckami polárnikov, ale o skladačku z menších štúdií. Na všeobecné závery o celom ľudstve to nestačí, na pochopenie princípu áno.

Polárna noc nie je pobyt v tme

Teraz tá podstatná časť. Keď sa povie „pol roka tmy“, človek si predstaví stanicu ponorenú do čierňavy. Lenže na polárnej stanici sa svieti. Ľudia tam pracujú, varia a žijú pod umelým svetlom. Chýba im silné denné svetlo, nie svetlo vôbec. Vnútorné hodiny tak dostávajú slabý a nejasný signál: trochu svetla takmer stále, ale nikdy poriadne poludnie.

Pobyt v tme sa od toho v niekoľkých veciach úplne líši:

1. Dĺžka. Polárna zima trvá mesiace. Pobyt v tme u nás trvá jednu noc, tri noci alebo týždeň, kto chce dlhšie, dohodneme sa. Asi 80 % ľudí chodí na týždeň. Telo tak má pred sebou dni, nie pol roka.
2. Dobrovoľnosť. Polárnik má na stanici prácu a záväzky na celú sezónu. Do tmy v chatke ideš len kvôli sebe a nikto ťa nezamyká. Kedykoľvek môžeš rozsvietiť alebo odísť, a to v hlave robí veľký rozdiel.
3. Svetlo. Na stanici je umelé svetlo bez slnka. V chatke je úplná tma, nevidíš ani ruku pred očami. Žiadne šero, žiadne polovičaté svetlo, jednoducho noc.
4. Vypínač. Svetlo si v chatke na začiatku sám zhasneš a kedykoľvek si ho zase rozsvietiš. Polárnik si slnko nerozsvieti, ani keby veľmi chcel.
5. Návrat. Z pobytu v tme vyjdeš o pár dní von do obyčajného slnečného dňa. Na polárnej stanici sa na prvý východ slnka čaká týždne.

Nechcem však tvrdiť, že úplná tma nechá vnútorné hodiny na pokoji. Bez slnka sa nemajú podľa čoho nastaviť a môžu začať „utekať“ podobne ako v pokusoch v bunkri a v jaskyniach. O tom píšem v článku cirkadiánny rytmus bez svetla. A ako to dopadlo s ľuďmi, ktorí boli zatvorení oveľa dlhšie ako polárnici, sa dočítaš v článku o simulácii letu na Mars.

Čo si z polárnych štúdií beriem pre pobyt v tme

Nejde o to, že by tma bola nepriateľ. Ide o to, že vnútorné hodiny sa riadia hlavne svetlom, a keď dlho chýba alebo je slabé, začnú si robiť, čo chcú. Polárne štúdie to ukazujú v tej najdlhšej a najtvrdšej verzii. Krátky pobyt, ktorý si vyberieš sám, je iná situácia.

Čo nám ľudia po pobyte hovoria? Že prvé dni hlavne spia a že sa konečne vyspia. Že sa im čas rozplynie a po pár dňoch netušia, koľko je hodín. A že ich po návrate oslní ostré svetlo a prekvapí ich, ako silno zrazu cítia chute a vône. Nič z toho nemáme zmerané prístrojom, je to ich skúsenosť. Ale sedí to s tým, čo o svetle a hodinách hovorí výskum: keď svetlo zmizne, telo hľadá nový rytmus, a keď sa vráti, je to preň veľká udalosť.

Z celého polárneho prehľadu považujem za najužitočnejšiu tú rannú hodinu svetla. Pozor, je to pokus z polárnej zimy, nie z chatky, takže to beriem ako rozumnú úvahu, nie ako zmeraný fakt o pobyte v tme. Ale keď po týždni v tme vyjdeš von, ranná prechádzka po sade alebo poľnou cestou je pre vnútorné hodiny dobrý začiatok. A pre dušu tiež.

A teraz trochu vážnejšie. Ak ťa trápi, že si tmou „rozhádžeš“ spánok, rozumiem. Je to normálna obava a je dobre, že ju máš. Treba ju však odlíšiť od skutočných zdravotných ťažkostí.

Ak ti zdravie v ničom nebráni a láka ťa zistiť, ako tvoje telo reaguje na tmu, nemusíš kvôli tomu do Antarktídy. Keď váhaš, začni tromi nocami, nikto ťa netlačí do týždňa. Len počítaj s tým, že asi osem z desiatich ľudí po troch nociach povie, že to bolo málo 😉

Uvidíme sa v tme – Tomáš a Lenča

P.S. Ľadové medvede u nás nečakaj. Len dvoch psíkov, kohúta a občas stíhačku z Čáslavi.

Zdroje

1. Arendt J (2012). Biological rhythms during residence in polar regions. Chronobiology International. doi:10.3109/07420528.2012.668997